After a while...

Nič nie je navždy. Po chvíli zmizne všetko.Čo sa stane potom? Keď zmizneme aj my? Zostane po nás niečo, hocičo? Čo i len malá stopa, čo i len malá ryha vo vesmíre?
Veď máme niečo, čo nikto iní nemá. Máme seba. Máme lásku ale i nenávisť. Máme dôveru ale i zradu. Máme svetlo ale i tmu. Máme dobro i zlo. Dalo by sa povedať, že máme zo všetkého až nadmieru. Ty máš v sebe priveľa tmy a ja naopak, priveľa svetla. Vždy si mi vravieval, že som to lepšie z nás dvoch. Že rožarujem oblohu a zakrývam všetky hviezdy. Ževraj moja krása každého oslepuje, no ty sa na mňa pozeráš s úžasom celú noc. Vraj som to najkrajšie, čo si kedy videl. No vtedy mi niekto zašepkal, že nič nie je naveky. Že po chvíli všetko zmizne. A ja som mu uverila.
Uverila som, že naša láska zmizne ako všetko ostatné. Že vyhasne ako sviečka, že vyschne ako more. Ale on ma miloval. Nekončiacou láskou. 
Veď kto iný by zomrel každý deň len aby ma nechal žiť?
Škoda, že som si to uvedomila až keď už bolo veľmi neskoro.

Slnko to hlúpe a slepé,
nevidelo lásku Mesiaca,
žilo v trápení a bolesti srdca,
až nakoniec zaspalo naveky.
           
                                    L.G.

▲ what's going on ▼

Zapálila som
Škoricovú sviečku
Len tak zo zvyku
Mal si ju rád
Možno, že
Ťa tá vôňa dovedie
Ak si stratil smer späť
Ak by som bola
Zviera
Chcela by som
Byť motýľ
Tak tragický,
krátky život
Prežiť leto
Letné lasky
A zahynúť

Ak by som však mohla. Chcela by som byť spriaznenou dušou niekomu kto by ma potreboval, tak ako ja potrebujem práve teraz. Bola by som pilier ktorý by ho držal,  záchrane koleso čo by ho podržalo nad vodou. Bola by som niečím pre niekoho. Tak prosím,  dovoľ mi byť tvojou druhou časťou a ja tu budem na teba čakať v každej chvíli.

Bezhviezdne noci

Ako môžeš tak rýchlo zmiznúť? Bývaval si tu pre ňu každý jeden deň a pozri na seba teraz. Nestojí ti ani za jeden hlúpy pohľad. Ani za jedno kývnutie, ani za jeden úsmev. Bola to ona, kto ťa odstrašil, alebo si to bol ty sám? Keď ju najblišie stretneš, znova na ňu ani nepozrieš? Znova sa budeš tváriť, že netušíš o jej citoch k tebe a zostaneš len tým chladnokrvný hlupákom, ktorým si bol doteraz? Má aspoň dúfať v zmenu?

Ona v nič nedúfa. Nikdy pre nikoho nič neznamenala. Až kým ťa nestretla. Dal si jej všetko čo potrebovala a ona ti na oplátku dala svoju dôveru. Poznala ťa natoľko dobre, že vedela, že jej dôvera je pre teba skôr príťažou ako výhodou. No ty si to vydržal a objavil si ten skrytý pôžitok v jednom malom čine, v jednom malom slove. Pretože dôvera od nej bola ako pieseň pre nepočujúceho či kniha pre nevidiaceho. Niečo nevídané. Niečo ľahko stratitelné.

Tak predtým, ako jej ublížiš znova, rozmysli si dva razy,
stojí to za tie úrazy?
Za tie jazvy na jej polámanom srdci,
za tie prebdené bezhviezdne  noci,
čo strávila čakaním na teba.

                                                 L.G

What Goes Around...Comes Around.

Voda.
Dažďové kvapky sa mi vpíjali do pokožky a premočili každý kúsok oblečenia na mojom tele. Nevládala som, pľúca nestíhali môjmu tempu ale na výber som nemala. Run or Die. Bežala som ako o život, vlastne ja som bežala o vlastný život! Táto myšlienka ma prinútila zastať a zamyslieť sa. Prečo utekáš? Prečo sa jednoducho nepoddáš ako vždy? Bolo by to jednoduchšie a ty vieš, že to chceš väčšmi. Nemohla som jednoducho umrieť akokoľvek veľmi som si to želala. Ešte nebol 'môj' správny čas, na tomto zázračnom mieste som si ešte musela odžiť pár vecí. Zabočila som doprava a zrýchlila tempo. Hnusná ostrá bolesť mi prúdila v nohách a snažila sa mi znepríjemniť a znemožniť môj útek. Tak dokonalý a prefíkaný útek. Škoda len, že nie pred všetkým sa dá utiecť a ja som práve utekala pred vecami ktoré nebolo možné striasť.
Doháňali ma vlastné spomienky, ktoré sa pravdepodobne snažili zazrieť svetlo sveta. Pre spomienky je tento svet príliš tvrdý a neprežijú dlho bez bolesti. Väčšinou sa dostaví do niekoľkých sekúnd alebo minút. Obrazy prežitých vecí sú krásne ak človek má s kým spomínať a je šťastný, no ja som nebola z tých čo mali s kým a čo by kvitli šťastím. Práve teraz určite nie. Čakala som na vlak o ktorom som nevedela kedy príde. Jednoducho som sedela so všetkým čo mi bolo drahé a čakala na to až príde. A on nechodil. Nechodil hodinu, dve, tri. Neprišiel druhý deň, tretí a dokonca ani za týždeň. Takto vyčkávam dnes už 23 deň a môjho vlaku stále niet a na mne je už  prach. Hračka ktorá doslúžila ale stále jej chýba jemný dotyk teplých dlaní. Špeciálne tých tvojich. Hmm Dobre.
 Doháňali ma predstavy vecí ktoré sa možno dejú, možno stanú a tak hľadala útočisko v snoch. Kde bolo všetko v najkrajšom poriadku a ja som sa vôbec nemala čoho báť a predčím takto rýchlo utekať. Ale ako každý sen aj tieto skončili a ja som bola hodená do sveta ktorý neprial snílkom a prebíjala som sa ďalší deň s dvoma myšlienkami 'Kedy mi konečne príde vlak a zoberie ma na tajné miesto'  a 'Kedy konečne si ma z tohto sveta vyzdvihnú sny' Háčik však nastal, keď sa mi do snov nabúral môj strach a takmer každú druhú noc som živo precítila svoju smrť. Keď sa mi to snívalo asi 4x už to somnou nepohlo a dokonca som to nebrala ani ako zlý sen.

Doháňal ma čas ktorého bolo tak málo a zároveň tak veľa. Čas ktorý nebol správny a zároveň bol najlepší aký mohol. Čas ktorý neprial ľuďom ako sme (boli) my ale ak by nebol tak by sme ani neboli. Jednoducho najväčší pán. ČAS

In my mind

Bol tu ďalší premárnený deň čakaním na niečo čo neprišlo a dúfaním v niečo čo sa aj tak nestalo. Nie je to smutné? V skutočnosti nie je. Je to normálne. Niektorí jedinci sa naučili jednu podstatnú vec a to za žiadnu cenu nič nesľubovať. Naozaj nič, nič čím by si neboli istejší ako to, že do rána nezabudnú dýchať. Okruh vecí vhodných na sľubovanie sa rapídne zmenšil a tak sa na svete objavili ľudia, ktorí pre dobro ľudstva sú ´čestný´. Teda, ako sa to vezme. Nikto nie je bez viny. Problém však nastal v tom, keď sa takýto človek stretol s niekým kto sľuby potreboval. Ten si uvedomoval, že nič nie je isté pretože mu to ten druhý nesľúbil. Začal sa zmýšľať nad tým, prečo? Pochybnosti. 
Človek si nemôže byť istý ničím. A preto keď to skončilo on vedel, že nikdy nebolo povedané, že to bude navždy. Nikdy a navždy sú silné slová. A sľuby tiež. Väčšmi však bolia ak sú zlomené a preto neboli ani vyrieknuté. Naivita človeka však donútila vytvárať si skryté sľuby v bezbranných vetách kde v skutočnosti vôbec neboli. A to prináša len bolesť. 
             Bol to v celku normálny deň, až na to , že vôbec nebol. Myšlienkami som nebola v tomto svete čo nie je až také nezvyčajné. To čo sa nevidí často bol môj nesmierne pokojný prístup a všeobecne preplávanie  dnešným nie až tak ale aspoň trošku zaujímavým dňom. Zaumienila som si pár celkom zaujímavých vecí so Let’s do it.