Nič nie je navždy. Po chvíli zmizne všetko.Čo sa stane potom? Keď zmizneme aj my? Zostane po nás niečo, hocičo? Čo i len malá stopa, čo i len malá ryha vo vesmíre?
Veď máme niečo, čo nikto iní nemá. Máme seba. Máme lásku ale i nenávisť. Máme dôveru ale i zradu. Máme svetlo ale i tmu. Máme dobro i zlo. Dalo by sa povedať, že máme zo všetkého až nadmieru. Ty máš v sebe priveľa tmy a ja naopak, priveľa svetla. Vždy si mi vravieval, že som to lepšie z nás dvoch. Že rožarujem oblohu a zakrývam všetky hviezdy. Ževraj moja krása každého oslepuje, no ty sa na mňa pozeráš s úžasom celú noc. Vraj som to najkrajšie, čo si kedy videl. No vtedy mi niekto zašepkal, že nič nie je naveky. Že po chvíli všetko zmizne. A ja som mu uverila.
Uverila som, že naša láska zmizne ako všetko ostatné. Že vyhasne ako sviečka, že vyschne ako more. Ale on ma miloval. Nekončiacou láskou.
Veď kto iný by zomrel každý deň len aby ma nechal žiť?
Škoda, že som si to uvedomila až keď už bolo veľmi neskoro.
Slnko to hlúpe a slepé,
nevidelo lásku Mesiaca,
žilo v trápení a bolesti srdca,
až nakoniec zaspalo naveky.
L.G.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára