In my mind

Bol tu ďalší premárnený deň čakaním na niečo čo neprišlo a dúfaním v niečo čo sa aj tak nestalo. Nie je to smutné? V skutočnosti nie je. Je to normálne. Niektorí jedinci sa naučili jednu podstatnú vec a to za žiadnu cenu nič nesľubovať. Naozaj nič, nič čím by si neboli istejší ako to, že do rána nezabudnú dýchať. Okruh vecí vhodných na sľubovanie sa rapídne zmenšil a tak sa na svete objavili ľudia, ktorí pre dobro ľudstva sú ´čestný´. Teda, ako sa to vezme. Nikto nie je bez viny. Problém však nastal v tom, keď sa takýto človek stretol s niekým kto sľuby potreboval. Ten si uvedomoval, že nič nie je isté pretože mu to ten druhý nesľúbil. Začal sa zmýšľať nad tým, prečo? Pochybnosti. 
Človek si nemôže byť istý ničím. A preto keď to skončilo on vedel, že nikdy nebolo povedané, že to bude navždy. Nikdy a navždy sú silné slová. A sľuby tiež. Väčšmi však bolia ak sú zlomené a preto neboli ani vyrieknuté. Naivita človeka však donútila vytvárať si skryté sľuby v bezbranných vetách kde v skutočnosti vôbec neboli. A to prináša len bolesť. 
             Bol to v celku normálny deň, až na to , že vôbec nebol. Myšlienkami som nebola v tomto svete čo nie je až také nezvyčajné. To čo sa nevidí často bol môj nesmierne pokojný prístup a všeobecne preplávanie  dnešným nie až tak ale aspoň trošku zaujímavým dňom. Zaumienila som si pár celkom zaujímavých vecí so Let’s do it.